Príbeh newyorského taxikára
Jeden z newyorkských taxikárov napísal na svojom Facebooku:
Prišiel som na zadanú adresu a zatrúbil. Počkal som niekoľko minút. Potom som zatrúbil znova. Mala to byť moja posledná jazda toho dňa, a tak som si hovoril, že by som mohol aj odísť. Namiesto toho som však zaparkoval auto, šiel ku dverám a zaklopal. "Chvíľočku," ozval sa za dverami slabý hlas staršej ženy. Počul som, ako tam niečo ťahá po zemi.
Dvere sa otvorili až po dlhej prestávke. Stála predo mnou maličká, asi deväťdesiatročná žena. Bola oblečená v kartúnových šatách a na hlave mala klobúčik so sieťkou, ako v nejakom filme zo 40. rokov. Vedľa nej stál na zemi malý kufrík. Byt vyzeral, ako by v ňom nikto mnoho rokov nebýval. Všetok nábytok bol zakrytý plachtami. Na stenách neboli hodiny, na poličkách neboli ani hrnčeky, ani nijaké ozdôbky. V rohu stála kartónová krabica plná fotografií a skleného riadu.
"Pomohol by ste mi, prosím, odniesť tú tašku do auta?" požiadala ma. Odniesol som kufrík do auta a vrátil som sa, aby som pomohol tej žene. Chytila ma za ruku a pomaly sme šli k vozidlu.
Stále mi ďakovala za láskavosť. "To nič nie je," povedal som jej, "snažím sa len chovať sa k svojim pasažierom tak, ako by som chcel, aby sa ľudia chovali k mojej matke."
"To si naozaj dobrý chlapec," povedala mi. Keď sme sa usadili do auta, nadiktovala mi adresu a opýtala sa, či by sme mohli ísť cez centrum.
"Ale to nie je najkratšia cesta," upozornil som ju.
"Ach áno, já viem," riekla. "Ale ja sa neponáhľam. Idem do hospicu."
Pozrel som sa do spätného zrkadla. Jej oči sa leskli. "Moja rodina už dávno odišla," pokračovala tichým hlasom. "Lekár hovorí, že mi nezostáva veľa času."
Pomaly som natiahol ruku a vypol taxameter.
"Akou cestou by ste chcela ísť?" opýtal som sa.
Nasledujúce dve hodiny sme jazdili po meste. Ukázala mi budovu, kde kedysi dávno pracovala ako obsluha výťahu. Šli sme do štvrtí, kde s mužom žili ako novomanželia. Priviedla ma ku skladu nábytku, v ktorom bol kedysi tanečný sál, kam chodila ešte ako malé dievčatko.
Občas ma požiadala, nech zabrzdím pred konkrétnou budovou alebo uličkou a sedela schúlená v kútiku, bezo slov. Potom naraz povedala: "Som už unavená, asi pôjdeme."
Šli sme mlčky na adresu, ktorú mi dala. Bola to nízka budova, niečo ako maličké sanatórium s príjazdovou cestou pozdĺž priečelia.
Dvaja sanitári prišli k autu, hneď ako sme dorazili. Opatrne jej pomohli vystúpiť. Museli ju čakať. Otvoril som kufor a zaniesol malý kufrík do dverí. Žena už sedela v pojazdnom kresle.
"Koľko som dlžná?" opýtala sa, keď vytiahla kabelku.
"Nič," odpovedal som.
"Veď si musíte zarobiť na živobytie," namietla.
"Mám aj iných pasažierov," povedal som jej.
Takmer bez premýšľania som sa k nej sklonil a objal ju. A ona ma tiež pevne objala.
"Daroval si starej žene trošku šťastia," povedala. "Ďakujem ti."
Stisol som jej ruku a odišiel. Dvere sa za mojim chrbtom zavreli a bol to zvuk uzatvárajúci ďalšiu knihu života…
Na spätnej ceste som nebral žiadnych pasažierov. Jazdil som, kam ma oči viedli, ponorený do myšlienok. Nemohol som v ten deň skoro ani s nikým hovoriť. Čo keby tá pani natrafila na nejakého naštvaného šoféra, alebo na niekoho, kto by nechcel tak dlho čakať, než skončí smenu? Čo keby som jej odmietol splniť jej prosbu, alebo čo keby som len párkrát zatrúbil a proste odišiel?
Nakoniec by som chcel povedať, že nič dôležitejšieho som ešte v živote neurobil.
Sme zvyknutí si myslieť, že náš život sa otáča v kruhoch okolo veľkých okamihov, ale tie veľké okamihy nás často zastihnú nepripravených, pretože sú krásne zahalené tým, čo niektorí môžu považovať za maličkosť. ♥
Zdroj: facebook.com
