Príbeh o dvoch nádobách
Jeden starý nosič vody mal dve veľké hlinené nádoby. Viseli na oboch koncoch palice, ktorú nosil na krku. V jednej bola prasklina, naproti tomu tá druhá bola dokonalá a vždy uniesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorá trvala od potoku až ku domu, mala prasknutá nádoba vodu už len do polovičky.
Dva roky to takto šlo, nosič vodu domov nosil - a vždy len jednu a pol nádoby vody. Samozrejme dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, pretože vždy doniesla celú vodu. Ale chudák prasknutá nádoba sa hanbila za svoju nedokonalosť a cítila sa úboho, pretože bola schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia oslovila nosiča pri potoku:
"Hanbím sa, pretože voda preteká celú cestu domov."
A nosič jej odpovedal:
"Všimla si si, že kvety rastú len na tvojej strane chodníku, a nie na strane druhej? To preto, že som vždy vedel o tvojom nedostatku, a tak som na tejto strane cesty rozsieval semená kvetín. To ty si ich každý deň zalievala, keď sme sa vracali domov. Dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, tak táto krása by nemohla rozžiariť môj domov."
Poučenie: Aj my máme svoje chyby, svoje "praskliny" - avšak všetko zlé býva na niečo dobré, preto treba aj naše chyby pozmeniť na naše prednosti. :)
